História verejného, nie tak úplne obstarávania - 2. časť

Autor: Martin Čillik | 19.7.2014 o 17:03 | Karma článku: 7,13 | Prečítané:  705x

Ako som sľúbil v prvej časti tejto minisérie článkov o histórii verejného, nie tak úplne obstarávania, som tu späť, tentoraz s detailnejším pohľadom na niektoré „špecialitky“ z tohto prostredia.

 Jedná sa o nástroje a postupy, ktoré boli alebo stále sú využívané pri verejnom odrbávaní. 

Poďme teda  pekne po poriadku, avšak na rozdiel od prvej Histórie, nie podľa historických období, pretože pri väčšine z uvádzaných nástrojov nehrá čas žiadnu rolu. Boli tu, sú tu a budú tu, pretože sú relatívne jednoduchým spôsobom ako dosiahnuť želateľný výsledok.

Fondamentálny základ verejného odrbávania tvorí trojica nástrojov : podmienky účasti, kritériá na vyhodnotenie ponúk a opis predmetu zákazky. Vo všetkých prípadoch sú v rámci verejného odrbávania tieto nástroje formulované diskriminačne, neprimerane a odporujú čestnej hospodárskej súťaži.

Diskriminácia či nediskriminácia. To je otázka!

Výška obratu, hodnota referencií a skúsenosti kľúčových expertov. Toto sú najčastejšie možnosti ako diskriminovať nežiadaných záujemcov o zákazku.

Neznamená to, že samotnou požiadavkou napr. na výšku obratu záujemcu bol hneď niekto diskriminovaný, podstatné je, či výška obratu, ktorú mal preukázať, nebola neprimeraná. Dlhé roky sa viedli debaty o tom, aký je vzorec na určenie najvyššej možnej hodnoty obratu, ktorá sa môže od záujemcu požadovať. Raz to bol dva a pol násobok, trojnásobok, potom až štvornásobok predpokladanej hodnoty zákazky. Až v minulom roku bol v zákone zadefinovaný tento limit. Podstata však ako vždy uniká. Najmä pri väčších zákazkách je aj v prípade, že je výška obratu nastavená v zákonných limitoch, nemožné, aby sa o účasť v súťaži uchádzali kvalitní podnikatelia s menšími obratmi, resp. začínajúce stredné podniky, ktoré nie sú na trhu viacej ako 3 roky. Napriek tomu, že by boli schopní zabezpečiť rovnako kvalitné plnenie zákazky, nemajú šancu. No, jednu majú. Stať sa subdodávateľmi tých, ktorí obraty také vysoké majú. Všetko pekne za minimálnu maržu odmakať a veriť, že predsa len svoje peniaze uvidia, aj keď to na Slovensku nie je vždy pravidlo

Rovnakým spôsobom fungujú referencie. Znamenajú preukázanie, že záujemca o zákazku realizoval v predošlom období podobné zákazky, pričom sa zvyčajne určí, v akej minimálnej hodnote by mali byť. Zákonom nie je určené aká najvyššia hodnotu takejto referencie sa môže požadovať, platí zväčša pravidlo, že maximálne do výšky predpokladanej hodnoty zákazky. Okrem rovnakého princípu ako pri obratoch, t.j. vylučujúceho schopných dodávateľov s menším zrealizovaným objemom dodávok,  je pri referenciách možné uvažovať ešte o jedom dôležitom faktore. A tou je "vata", teda ako ju bližšie popisujem vo svojom článku EuroFONDamentalizmus na Slovensku, rozdiel medzi reálnou hodnotou zákazky a jej želanou hodnotou. Ide o to, že pokiaľ želaný víťaz zrealizuje zopár takýchto nadhodnotených zákaziek, rastie tak aj jeho portfólio referencií. Potom stačí nastaviť hodnotu požadovanej referencie na predpokladanú hodnotu zákazky, ktorá je ale nadhodnotená "vatou". Pokiaľ je záujemca majiteľom rovnakým spôsobom dosiahnutej referencie, má vyhraté.

Príklad: vozidlo na zber komunálneho odpadu stojí reálne 100 tisíc, ale "podarí" sa ho obstarať (samozrejme za najnižšiu cenu) za 200 tisíc. Dodávateľ ho dodá a získa tým 200 tisícovú referenciu, ktorú môže použiť v ďalšej súťaži. A aj použije. V súťaži bude požiadavka na preukázanie dodávky rovnakého alebo podobného druhu tovaru v minimálnej hodnote 200 tisíc za jedno zberové vozidlo. Pokiaľ aj iný dodávatelia dodali v minulosti takýto druh tovaru, nedisponujú takou vysokou hodnotou referencie, pretože ich vozidlo stálo "len" 100 tisíc. Idú proste z kola von. Je teda možné, že si takýmto spôsobom za posledné roky vytvorili určité favorizované subjekty také portfólio referencií, že bez problémov môžu vyhrávať ďalšie súťaže, pričom všetko bude v súlade so zákonom.  

Kľúčoví experti  sú ako dostihové kone. Tí s najväčšími skúsenosťami a najvyšším počtom certifikátov vyhrajú takmer každý dostih. Šťastný to majiteľ stajne s viacerými takýmito favoritmi. Samozrejme trať, aj samotný závod sa vyberá s ohľadom na ich skúsenosti. Už len dohliadnuť, aby sa na preteky nedostavil majiteľ, ktorý ma vo svojej stajni nejakých iných, rovnako kvalifikovaných žrebcov. Ale keďže Slovensko je malé, dá sa na to dohliadnuť. Čo na tom, že nakoniec bude zákazku plniť niekto úplne iný. Veď takýto kľúčový expert by sa musel niekoľkonásobne naklonovať, aby mohol odovzdávať svoje múdro všade tam, kde na základe jeho portfólia vyhral. Často je jediným výstupom takejto osoby podpis na jeho pracovnom výkaze. Takýto podpis má však cenu zlata. Niekedy doslovne.

Na záver také zhrnutie. Využívanie týchto nástrojov, tak ako som ich vyššie uviedol, je akousi pyramídovou hrou. Tí, čo vyhrávajú, majú stále vyššie obraty, rastie ich portfólio referencií, ich experti získavajú väčšie skúsenosti. A tak môžu ďalej vyhrávať. Ostatní, čo na začiatku nezachytili nové trendy a rezignovali v boji s touto mašinériou, zostávajú v poli porazených (aj keď hrdo vyhlasujú „o štátne zákazky sa nezaujímame“) alebo prinajlepšom im je niečo prihodené ako subdodávateľom (o tom som už písal vyššie). Vlastne by na tom nemalo byť nič zlé, veď tu máme trhovú ekonomiku, kde by mal lepší vyhrať. Iste, ale to o čom píšem ja, je verejné odrbávanie, takže na trhovú ekonomiku rovno zabudnime.

Kritériá na vylúčenie ponúk

Vlastne správne je to „kritériá na vyhodnotenie ponúk“. Tu ale budem písať o takých kritériách, ktoré nemajú zabezpečiť najvýhodnejšiu ponuku, ale ktoré majú jednostranne zvýhodniť jedného uchádzača oproti ostatným.

Všeobecne delíme kritériá na dve skupiny. Na kritérium najnižšej ceny a kritérium ekonomicky najvýhodnejšej ponuky. Pri tom prvom ide proste o to, že vyhrá ten, kto dá nižšiu cenu. Poviete si, že tu sa predsa nedá odrbávať, matematika nepustí. Omyl.

Môžete totiž napríklad ponúknuť príliš málo. Definuje sa to ako „mimoriadne nízka ponuka“ a pokiaľ uchádzač jednoznačne nevysvetlí, prečo je taký lacný, súťaž musí opustiť. Tu sa však opäť musím vrátiť k fenoménu „vaty“. To, či sa môže zdať ponuka ako mimoriadne nízka, sa odvodzuje od vopred určenej predpokladanej hodnoty zákazky. No a tá, pokiaľ v sebe už nesie napr. 100 % vatovú prirážku, tak každá ponuka, ktorá bude na úrovni reálnych cien, bude vlastne o polovicu nižšia ako bol predpoklad a teda bude považovaná za mimoriadne nízku. Najviac tento paradox vynikol počas krízy stavebníctva pred pár rokmi, keď z mesiaca na mesiac padli ponukové ceny aj veľkých stavebných spoločností o 50 a viac percent. Hovorilo sa vtedy o tom, že stavebníci idú so svojimi ponukami až na hranice svojich nákladov a aby nemuseli prepúšťať idú dokonca aj do straty. No ktovie, niekde možno, ale vzhľadom na popísaný mechanizmus je možné, že až také zlé to nebolo.

Ďalším príkladom je situácia, keď zvíťazí papierovo najnižšia ponuka, avšak pri samotnom plnení zmluvy sú dodávané tovary, ktoré už také lacné nie sú. O čo ide?  Tu  je príklad takéhoto niečoho. Niektoré položky tovarov sa ocenia nereálne nízko, čo zabezpečí víťazstvo želaného uchádzača, avšak reálne budú požadované na dodanie tovarov, ktoré pre vyhodnotenie najnižšej ponuky oceňované neboli. Tento princíp je možné uplatňovať aj iným spôsobom, a to pri rámcových dohodách. Základ je znalosť budúcich potrieb objednávateľa. Pokiaľ má uchádzač túto informáciu (určite ju ale nezíska na základe infozákona...), tak položky, ktoré nebudú častým predmetom dodávok, ocení nereálne nízko (vie, že na tom neprerobí), zatiaľ čo tie, ktoré na odbyt pôjdu, ocení už s vyššou maržou. V priemere však jeho ponuka vyjde najlacnejšie. Akurát vcelku draho pre obstarávateľa pri následnom plnení zákazky. Ale pri verejnom odrbávaní ho to pravdepodobne ani tak netrápi. Veď neplatí zo svojho. 

Ekonomicky najvýhodnejšia ponuka je téma sama o sebe. Je možné (okrem zopár výnimiek) v podstate vymyslieť a určiť akékoľvek kritérium, podľa ktorého sa určí rebríček ponúk od tej najvýhodnejšej po tú najmenej. Základ ale je, aby toto kritérium nebolo diskriminačné, aby bolo primerané, súviselo s predmetom zákazky a neodporovalo čestnej hospodárskej súťaži. Toľko podmienok, však? Už asi tušíte, že sa ich nie vždy podarí všetky splniť.Ale viac o tom, ako aj o iných nástrojoch, si povieme až na budúce. Pre dnes celkom stačilo. O verejnom odrbávaní už nechcem ani počuť. Aspoň do zajtra.            

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?